Prečo sa cirkev pletie do politiky, alebo o dvoch ríšach

Autor: Igor Iliaš | 27.2.2014 o 14:05 | (upravené 28.2.2014 o 10:45) Karma článku: 10,16 | Prečítané:  2001x

Na rozlúčku s portálom SME prinášam pohľad evanjelika na potraty, homo-agendu (ktorou nás denno-denne redakcia masíruje), či obmedzovanie slobody a možností voľby. Každá debata na dané témy skôr či neskôr skončí pri fóbii z návratu temného stredoveku s upaľovaním bosoriek a každého s iným názorom. Čiastočne tomu rozumiem. Evanjelici majú v historickej pamäti prenasledovanie v časoch protireformácie, keď sa odmietli vzdať  biblickej viery. Mnohí zaplatili aj vlastným životom. Náboženský formalizmus, moralizovanie a zákonníctvo už spôsobili rozvrat a nešťastie nejednej rodiny. Trpké ovocie diktátu morálky bez lásky žiaľ žneme dodnes. Na slovenskej dedine sa v nedeľu nepracovalo ani nie tak kvôli Božím prikázaniam, veď Bibliu väčšinou nepoznajú ani tí čo si hovoria kresťania, ale skôr zo strachu pred tým, čo si susedia pomyslia...

Strach z akéhosi návratu moci cirkvi nad svetom tu je. V slovenskom štátnom znaku nájdeme dvojkríž - jedno rameno symbolizuje svetskú a druhé cirkevnú moc. Klerikalizmus ako spravovanie sveta z kazateľnice bol v minulosti výhodný pre cirkev i pre štát. Cirkev si takto podriadila ľudí pomocou štátnej moci a mocní tohto sveta predstavovali zase svoje mocenské ciele za údajne kresťanské a nechávali si svoje boje a vojny požehnávať od cirkvi.

V evanjelickej cirkvi by také niečo bolo proti Lutherovmu a zároveň biblickému učeniu o dvoch ríšach. Podľa učenia o dvoch ríšach kým človek - kresťan žije v tomto svete, je občanom oboch ríš. V jednej ríši vládne Kristus prostredníctvom Slova Božieho a sviatostí - to je cirkev, teda spoločenstvo veriacich. Tu platí poriadok v zmysle Ježišovej Kázne na hore (Matúš 5-7), podľa princípu milosti a odpustenia. V druhej ríši vládne cisár, svetský vládca. Vládne mečom, neplatí tu princíp milosti ale zákona, trestu a práva. V tejto ríši sa nemožno odvolávať na evanjelium. Platí tu prirodzený zákon, ktorý Luther vidí najlepšie vyjadrený v slovách tzv. zlatého pravidla: „Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte aj vy im." (Matúš 7,12). Druhá ríša je priestor, v ktorom existujú veriaci aj neveriaci.  Prvá ríša, to je Kráľovstvo Božie, ktoré sa prejavuje už tu na zemi. Ak sa držím Božích zákonov a evanjelia, vždy to prinesie pokoj, naopak, napr. smilstvo a cudzoložstvo ešte nikdy nič dobé nepriniesli (hoci sa nás médiá snažia presvedčiť o opaku). Druhá ríša - to je svetský regiment (polícia, úrady, vláda), ktorý zabezpečuje všeobecný poriadok. Podľa Biblie majú byť kresťania poslušní tejto ríši (Rímskym 13:1-7). Podľa Biblie aj podľa Luthera sa tieto ríše nemajú miešať. Ježiš nijako neodporoval svetskej moci, uznal aj právo a moc Piláta ako predstaviteľa svetskej Rímskej ríše nad ním. Hoci to bola ríša pohanská so všetkými zvrhlosťami...

Luther vie o tom, že vo svete sú neveriaci ľudia. Vo svete tak neexistuje ideálne spoločenstvo kresťanov, v ktorom by bolo možné uplatňovať výlučne len zásady evanjelia. Nič také ako „kresťanský" štát nemôže existovať. Vždy znova sa vyskytujú aj ľudia, ktorí dokonca aj pod pláštikom kresťanstva zneužívajú evanjelium. Preto tu musí byť svetský regiment, ktorý má v ruke aj zbraň. V ňom pôsobia vedľa seba kresťania aj nekresťania a sú tiež poddaní jeho vláde. Kresťania však voči sebe navzájom nemusia uplatňovať moc meča. Zároveň však musia zniesť dôsledky vlády svetského regimentu so zákonom a mocou. Podľa Luthera však aj kresťania môžu a majú vykonávať úrad svetskej vlády v záujme lásky k blížnemu a pre zachovanie poriadku. Vtedy ho konajú ako im cudzí úrad a používajú pri jeho výkone i „moc meča". Tu však môže pôsobením diabla dochádzať ku zmiešaniu oboch spôsobov vlády. Preto Luther prísne rozlišuje, v ktorých oblastiach života vládne Slovo Božie a v ktorých meč a rozum.

Týmto Lutherovým učením sa dnes riadia štátne zákony vo všetkých protestantských krajinách sveta: škandinávske krajiny, ale aj Nemecko, Anglicko, USA a tiež napríklad Južná Kórea.

Dobrou ilustráciou je nedeľa. Ako kresťan v siedmy deň sviatočného odpočinku nepracujem a ani nenakupujem, aby kvôli mne nemuseli chodiť do práce predavačky. Som však proti iniciatíve za zákaz nedeľnej práce. Ak by nás kresťanov naozaj bolo deklarovaných 70%, obchodníci by svoje obchody zavreli sami kvôli nízkym obratom aj bez štátnej regulácie. Občania „prvej ríše" nemôžu očakávať, že prostredníctvom zákonov „druhej ríše", teda prostredníctvom politiky a svetskej moci presadia svoje, ak ide o záležitosti viery. Posielať deti na náboženstvo do školy je márne, keď na mojom vlastnom živote vieru nie je vidieť.  Rovnako cirkevný pohreb nič nevyrieši, ak som celý život smilnil, kradol a podvádzal.

Klerikalizmus je nepochopením Biblie. Kresťanstvo je od slova Kristus (čo znamená Mesiáš  / Spasiteľ). Ježiš však rázne zamietol všetky očakávania spasenia prevzatím politickej moci. Ježiš vždy hovorí o Božom kráľovstve a ako sa doň dostať.

„Ježiš odpovedal: Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa za mňa bili, aby som nebol vydaný Židom. Ale moje kráľovstvo nie je odtiaľto." (Ján 18, 36). „Preto Ježiš, keď poznal, že chcú prísť a zmocniť sa Ho, aby Ho urobili kráľom, utiahol sa zase na vrch do samoty." (Ján 6, 15:15)

Ježiš bol paradoxne ukrižovaný preto, že sa údajne izraelským kráľom robil:

„Posmievali sa Mu aj vojaci, keď prichádzali a podávali Mu ocot; a hovorili: Ak si kráľ židovský, zachráň sa!   Bol nad Ním aj nápis po grécky, latinsky a hebrejsky: Tento je kráľ židovský." (Lukáš 23, 36-38)

Biblia hovorí, že vždy bude popri cirkvi aj svet, popri kresťanoch aj nekresťania (Lukáš 18,18; alebo aj Druhý list Timoteovi 3, 1-7). Nikdy nedôjde k tomu, aby všetci uverili. Takže nemôže existovať nič také ako „kresťanský" štát.

Na druhej strane, každý štát sa riadi nejakou ideológiou (napr. „sociálny štát", alebo „vedúca úloha komunistickej strany", alebo „demokracia").  Jediným spôsobom ako byť objektívne nezávislý od akejkoľvek ideológie je žiadny štát, žiadna spoločnosť, žiadne zákony, nech si každý robí čo chce - teda anarchia. Tá je však tiež ideológiou. Takže nejaký systém vlády tu musí byť. Momentálne je to systém, ktorý pripúšťa pluralitu názorov a slobodné voľby. Náboženský názor má priestor na existenciu rovnako ako akýkoľvek iný, napr. gender ideológia. Navyše sa nám to prekrýva - napr. vražda je trestný čin rovnako v štátnom práve ako aj hriechom podľa Božích prikázaní.  Spoločenstvo veriacich ľudí - voličov a platcov daní (inak povedané cirkev) - má právo pôsobiť na politiku prostredníctvom volieb rovnako ako akákoľvek iná organizácia (Komunistická strana,  Československá pedofilní komunita, odbory, alebo klub dôchodcov).  Ak sa v spoločnosti nájde väčšinová podpora, určité smerovanie prevládne, či už dobré alebo zlé (aj Hitler bol zvolený v demokratických voľbách). V zmysle učenia o dvoch ríšach však pri presadzovaní svojich postojov v druhej svetskej ríši sa nemôžem odvolávať na Božie prikázania, ale na zlaté pravidlo: „Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte aj vy im." Napríklad otázka výchovy detí homosexuálmi je otázkou spoločenskou, teda týka sa biológie, psychológie, sociológie, školstva i ekonomiky. Rozvrátené rodinné zázemie a traumy z detstva vždy vedú k problémom - objavujú sa sklony k násiliu, alkoholu, drogám, promiskuite a kriminalite, následne nastupujú náhradné riešenia  - rozvodové súdy, súdy o deti, štátne výchovné ústavy, sociálka a represívne zložky až po väznice, a s nimi celý ansámbel štátnych zamestnancov financovaných z daní všetkých. Tradičná rodina teda nie je žiadnou náboženskou ideológiou, ale záležitosťou zdravého rozumu. Avšak žiadna rodina nezačne dobre fungovať len preto, že parlament o tom prijal nejaký zákon. Rodina je o osobnej zodpovednosti, nie o štáte. Preto najlepším riešením by bolo zrušenie štátneho manželstva a ponechanie cirkevného manželstva pre tých, ktorí si chcú dať verejný sľub vernosti ako dobrovoľnej voľby. Rovnako viera je o osobnej zodpovednosti pred Bohom, nie o alibistickej formálnej príslušnosti k nejakej cirkvi. Nikto sa nestane veriacim len preto, že to odhlasoval parlament. Spasenie je z osobnej viery (Efezským 2: 8-9), nie z viery cirkvi, ako to učí Rímsko-katolícka cirkev.

Cirkev sa teda musí pliesť do politiky, nie však politickou mocou a prostredníctvom svetských zákonov, ale hlásaním evanjelia, ktoré premieňa ľudí, ktorí zanechávajú hriešny spôsob života. Aj s vedomím, že v hriešnom ľudskom pokolení sa takto voľby nedajú vyhrať.

Na vybudovanie ideálnej spoločnosti a pozemského raja politickou cestou by sme mali zabudnúť - svedčí o tom história, ako aj Biblia. História učí, že komunizmus či fašizmus boli vo svojej dobe pokrokové a populárne ideológie s prísľubom svetlých zajtrajškov. Z mnohých biblických svedectiev spomeniem napríklad Prvú knihu Samuelovu, kde sa píše o tom, ako sa starovekému Izraelskému ľudu zunovala Božia vláda a žiadal si vládu kráľa po vzore ostatných okolitých národov. Boh im ich želanie vyplnil, ale aj s následkami - kráľ (dnes napr. víťaz volieb) berie ľudu ako daň to najlepšie: desiatky, polia, odvody do armády, najlepšie z dobytka a pod. (1.Sam 8, 10-22).  Kráľovstvo nebeské je teda záležitosťou prvej, nie druhej ríše, prosím nemiešať !

Na presadzovanie spoločenských noriem sú tu voľby a programy rôzne orientovaných politických strán. Ak sa nájde väčšinová podpora - prosím... Aj keď nám nikdy žiadne spasenie neprinesie !

Som za ochranu života od počatia. Som proti umelým potratom, nemyslím si že to je iba výlučné slobodné rozhodnutie ženy. Veď aj muž s tým predsa má niečo dočinenia a musí niesť zodpovednosť. O právach ešte nenarodeného dieťaťa ani nehovorím. Som za manželstvo a chápanie rodiny ako jedného muža, jednej ženy a ich detí. Každý jeden človek na tejto planéte má predsa vždy len jedného jedinečného biologického otca a len jednu jedinečnú biologickú matku, aj keby išlo o klonovanie či umelé oplodnenie. Každého človeka zaujíma, kto je (bol) jeho otec, matka. Napriek tomu by som na pochod za život nešiel. Ak by nás kresťanov naozaj bolo formálne deklarovaných 70% obyvateľstva, žiadne zákazy potratov by sme nemuseli riešiť, jednoducho by o ne nebol záujem. Za rodinu a život bojujem doma vo svojej rodine a vo svojom spoločenstve, nie v parlamente. Pochodovaním by som dával vrchnosti do rúk politickú moc na presadzovanie nejakej agendy - pochod predsa organizovala Konferencia katolíckych biskupov a jeho cieľom je cez parlament a vládu „legislatívnym spôsobom zabezpečiť ochranu manželstva muža a ženy". Vidíme tu presadzovanie prvej ríše prostriedkami druhej ríše. Prosím, nemiešať dva spôsoby vlády! Harmonické manželstvo a rodiny nikdy nezabezpečí žiadny zákon. Úloha štátu by mala byť len vo vytváraní dobrých podmienok pre rodinu, nie priame regulovanie rodiny. Je to ako s prácou - ak štát najprv vysokými daňami a odvodmi ničí firmy a zamestnanosť a potom dotuje vznik nových umelo vytvorených pracovných miest z peňazí daňových poplatníkov - robí presný opak. Nevytvára dobré podmienky, ale reguluje. Štát nemusí vytvárať pracovné miesta a prijímať zákony na ochranu pracovných miest - tie vzniknú samé, ak nebude štát vymýšľať zbytočné dane, odvody, byrokraciu a iné polená pod nohy.

 

OPRAVA 28.2.2014: Kolega katolík ma upozornil na jednu podstatnú nezrovnalosť v článku: ak neexistujú kresťanské štáty, potom nemôžu existovať ani protestantské štáty. Uznávam, má pravdu. Mal som na mysli štáty, kde sa uplatňovalo učenie od dvoch ríšach.

 

Ďakujem za poskytnutie literatúry a podkladov prof. ThDr. Igorovi Kiššovi a Mgr. Ondrejovi Prostredníkovi, ako aj blogerovi Jurajovi Mackovi za inšpiráciu.

Končím s blogmi pre portál SME, s ktorého demagógiou sa viac nechcem stotožňovať.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?