reklama

Indiáni, EÚ, inžinier a kedy sa minie ropa

Vyštudoval som inžinierstvo životného prostredia. Bolo to o technológiách znečisťujúcich životné prostredie a spôsoboch ako tomu zabrániť. Čistiarne odpadových vôd, filtre, bilancie, odlučovače znečisťujúcich látok a podobné záležitosti. Študovať som išiel v zápale za dobrú vec - záchranu planéty. Vtedy som tomu veril. Dnes pracujem v energetike, ktorej dogmou sa stali úspory, efektívnosť a obnoviteľné zdroje. Spoznávam realitu, uvedomujem si ideologické pozadie environemtnalizmu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Z definície je environmentalizmus snaha o zmenu spoločenských, ekonomických a politických mechanizmov, ktoré bránia snahám o ochranu životného prostredia. Ako každý iný „-izmus", aj táto ideológia je postavená na boji za vznešený cieľ. Komunizmus chcel dosiahnuť beztriednu spoločnosť, rovnosť vo všetkom. Delil ľudí podľa príslušnosti k spoločenskej triede. Narazil však na realitu, a síce že my ľudia sme každý iný, jeden pracuje a snaží sa viac, niekto to fláka, a plácu chce rovnakú. Nacizmus delil ľudí na princípe rasy, blahobyt chcel dosiahnuť odstránením nižších stupňov tzv. evolúcie, keďže nacisti považovali samých seba za vrchol vývoja smerom k nadčloveku. Trvalo mi dlhšie kým som pochopil, že radikálny environmentalizmus zašiel ešte ďalej a považuje človeka všeobecne za škodlivý prvok v harmonickom ekosystéme planéty. Boj za dobrú vec, a síce znižovanie negatívnych vplyvov ľudskej činnosti na životné prostredie, sa opäť raz zvrhol na politiku a snahu zabezpečiť si plné bruchá.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nedávno som sa zúčastnil seminára o energetickej efektívnosti a obnoviteľných zdrojoch energie. Prednáška na tému pasívne domy sa končila slovami, že nás ľudí je na planéte priveľa, máme veľkú spotrebu, a treba s tým niečo robiť. Vznikajú nové expertné skupiny, financované z EÚ, ktoré Vám (za vaše peniaze) vypočítajú, koľko energie sa minulo na ten a ten stavebný materiál a že by ste preto mali prejsť na iný, prírodnejší, a mimochodom - niekoľkokrát drahší. Granty a verejné zdroje sa vynakladajú na analyzovanie tzv. uhlíkovej stopy a následné vyvolávanie výčitiek svedomia u spotrebiteľov, ktorý ju vraj majú privysokú. Hneď sa ponúka aj rozhrešenie vo forme kúpy odpustku - úsporného výrobku, napríklad kompaktnej žiarivky, ktorá je - hádajte čo - niekoľko násobne drahšia. Pochopili to aj ropné koncerny, z ktorých mnohé sa vrhli na výrobu fotovoltických panelov či biopalív. Eurokomisárovi pre energetiku už nestačí, že sa zbytočne zložito a byrokraticky náročne v energetickej certifikácii povinne hodnotí teoretická spotreba budov, čo investorovi pramálo pomôže. Vznikajú návrhy, aby sa hodnotila aj spotreba energie na výrobu použitých stavebných materiálov, ich životný cyklus a pod. Samozrejme za pomoci celých plejád expertných skupín, štúdií, analýz, workshopov, konferencií na národnej, nadnárodnej, vládnej i akademickej úrovni. Čerešničkou na torte je vyjadrenie komisára, že všetko toto pomôže zvýšiť zamestnanosť a konkurencieschopnosť EU. Zamestnanosť sa možno zvýši, ale len u vybraných skupín s tou správnou pečiatkou, a na úkor firiem, ktoré zaťažené novými byrokratickými povinnosťami a zvýšenými daňami stratia trhy a začnú prepúšťať. A ako má nové, zložitejšie hodnotenie všetkého „od kolísky až po hrob" na úrovni akademickej dizertačnej práce pomôcť konkurencieschopnosti, to mi je záhadou. Možnosti teoretizovania sú neobmedzené: hodnotiť môžeme donekonečna. Murivo, polystyrén či minerálnu vlnu na stavbu niekto doviezol, ktovie, akú spotrebu to auto malo, koľko CO2 pri tom šofér vydýchal, či išiel po ceste druhej triedy alebo úsporne po diaľnici, a akých energeticky náročných materiálov to auto bolo vyrobené, z akej horniny sa tá minerálna vlna vyrobila a kde a koľko sa pri tom čoho minulo...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Všetky tieto scestné analýzy majú spoločného menovateľa: dogmu, že zdroje sú obmedzené a preto aby sa nevyčerpali je nutné obmedziť ich čerpanie. Človek sa tu javí ako škodlivý prvok v inak harmonicky fungujúcom systéme. Tvoriť a rozmnožovať? Nie. Hodnotiť, redukovať, kontrolovať, obmedzovať. V článku o generácii súčasných tridsiatnikov, ktorí neopúšťajú detské izby a využívajú „mama hotel" sa dočítame, že žiť si sám pre seba, pre súčasnú spotrebu je vlastne záslužný čin. „Nezahusťujeme už aj tak preplnenú planétu a nezvyšujeme počet ľudí odkázaných na obmedzené zdroje jedla a vody." Veľa cestujeme, sme spoločenskí a menej konvenční, kto by sa staral o deti - veď je to obmedzujúce. Nuž neviem, ako budeme hovoriť o pätnásť rokov, keď namiesto súčasných štyroch pracujúcich na jedného dôchodcu budú len dvaja, a čo bude o tridsať rokov, v krajine frľajúcich dôchodcov. Sporiť v druhom pilieri si môžeme, hoci výnosy sú už dnes nižšie ako inflácia a zdevalvované peniaze nám budú nanič, keď jednoducho nebude mať kto tvoriť a hýbať ekonomikou. Ani do starobinca opatrovať bezdetných dôchodcov sa zrejme davy hrnúť nebudú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale späť k predpokladu obmedzenosti zdrojov. Prvý, kto sa zaoberal teóriami hospodárskeho rastu, bol pravdepodobne Thomas Robert Malthus (1766- 1834), anglický ekonóm, autor populačnej teórie. V roku 1798 predpovedal, že vo svete bude nedostatok jedla. Predpokladal, že sa tak stane v dôsledku rastu populácie, zatiaľ čo dodávka potravín vo svete s obmedzenou veľkosťou poľnohospodárskej pôdy nebude stíhať. Už vo svojej dobe sa obával, že spotreba populácie prekročila možnosti dodávky jedla. Následkom čoho očakával prepuknutie celosvetového hladomoru. Ako vidíme, nestalo sa. V jeho dobe žilo na svete okolo 978 miliónov ľudí, dnes sa blížime k 7 miliardám. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ideológiu katastrofických scenárov v dôsledku rastu populácie neskôr zdokonalil think-tank zvaný Rímsky klub, ktorý v roku 1972 vydal sväté písmo environmentalizmu s názvom "Limity rastu". Publikácia hovorí v skratke: ak budú pokračovať súčasné rastové trendy vo svetovej populácií, industrializácií, znečisťovaní, potravinovej produkcii a vyčerpávaní zdrojov, hranice rastu tejto planéty sa dosiahnu v priebehu budúcich sto rokov. Najpravdepodobnejším výsledkom bude závratný a nekontrolovateľný úpadok populácie a tiež industriálnej kapacity.

V roku 1974 vydal Rímsky klub publikáciu „Ľudstvo v bode zvratu" (Mankind at Turning Point). V tejto sa doslova píše „Zem má rakovinu a tou rakovinou je ľudstvo". V knihe „Populačná bomba" (Population bomb 1976) Paul Ehrlich, člen Rímskeho klubu, na strane 152 dodáva „Musíme prestať s našou snahou liečiť symptómy a prikročiť k vyrezaniu rakoviny. Táto operácia bude vyžadovať zrejme mnoho brutálnych a bezcitných rozhodnutí."

O čo tu ide, sa až prekvapivo otvorene priznávajú autori publikácie Rímskeho klubu z roku 1991 pod názvom „Prvá globálna revolúcia". Citujem stranu 75: „Pri hľadaní nového nepriateľa, ktorý nás zjednotí, nás napadlo, že sa k tomuto účelu dá využiť znečistenie, hrozba globálneho otepľovania, nedostatok vody, hladomor a podobne... Skutočným nepriateľom je však ľudstvo ako také." Neveríte? Pozrite si publikáciu tu: http://archive.org/details/TheFirstGlobalRevolution

Všetky tieto myšlienky sa už etablovali v širokej verejnosti, veď pred katastrofami varujú vedci, a tí o tom predsa musia niečo vedieť. Varovanie z medzinárodnej vedeckej konferencie predsa znie oveľa lepšie ako keď straší skorumpovaný politik.

A aká je skutočnosť? Svetové zásoby nerastov neustále rastú a ani zďaleka nie sú vyčerpané. (Všimli ste si tú slovnú hračku „nerasty" ktoré „rastú" :-) ? . Nové technológie dokonca sľubujú energetickú sebestačnosť pre USA. Publikácia „Limity rastu" z roku 1972 predpovedala, že ropa sa minie do desiatich rokov. Dnes však nové ložiská a tiež nové technológie ťažby umožňujú dokonca rast celosvetových zásob ropy. Na každý vyprodukovaný barel ropy vo svete v rokoch 2007 až 2009 pripadá ďalší 1,6 barelu nových rezerv. Svetová energetická rada hlási, že celosvetové potvrdené zásoby ropy a zemného plynu dosiahli 1,2 trilióna barelov v roku 2010. Je to dosť na ďalších 38 rokov pri súčasnej výške spotreby. Ak sa priráta aj nafta zo živicovej bridlice, zásoby dosahujú až 4,8 trilióna barelov, inak povedané zásobu na jeden a pol storočia pri súčasnej výške spotreby. Ďalšími možnými zdrojmi sú piesky prírodne impregnované ropou, čo predstavuje ďalších 6 triliónov barelov.

Kedysi ma v škole učili, že ropa vraj vznikala milióny rokov. Dnes vieme vyrobiť bionaftu alebo bioetanol za pár hodín. A autá môžu jazdiť aj na elektrinu, vodík či zemný plyn.

Iná britská štúdia z roku 1930 predpovedala akútny nedostatok medi v priebehu jednej generácie. Súčasné geologické prieskumy odhadujú svetové povrchové zásoby ropy na 3 miliardy ton a viac - ekvivalent 185 000 rokov pri súčasnej produkcii a spotrebe. Je to takmer dvojnásobne viac ako odhad spred 11 rokov, čo naznačuje, že zdroje môžu ďalej rásť s technologickými zlepšeniami a novými ložiskami. A to nehovoríme o podmorských zásobách. 

Autori limitov rastu očakávali, že svet bude do konca 20. storočia na pokraji ekonomického kolapsu, s priemyselnou výrobou padajúcou späť na úroveň roku 1900, v dôsledku vyschnutia zdrojov nevyhnutných pre chod modernej ekonomiky. Akokoľvek aj v súčasnej finančnej a hospodárskej kríze nie sme ani trochu blízko takýchto katastrofických scenárov. Navyše, nové ložiská sú skvelou správou pre chudobné krajiny. Už dnes Ghana prežíva boom ťažby ropy, v Mongolsku rastie export medi. A množstvo surovín vieme recyklovať.

Hovoriť o vyčerpaní energie je navyše scestné a v rozpore zo základným fyzikálnym zákonom o zachovaní energie. Energia nevzniká ani nezaniká, ale len sa premieňa z jednej formy energie na druhú formu. Aj v prípade, že „spotrebujeme" energiu, tá stále existuje, avšak za bežných okolností nedokážeme energiu používať stále dookola, pretože užitočná je tá s nízkou entropiou. Napríklad energia viazaná v malom horúcom predmete (s nižšou entropiou) je užitočnejšia ako to isté množstvo energie v chladnejšom veľkom predmete. Ale aj tu technologický pokrok vo forme tepelných čerpadiel umožnil využívať aj zdroje, ktoré boli v minulosti nepovšimnuté (napr. energiu vonkajšieho prostredia). Presne tak, ako bola kedysi nepovšimnutá neužitočná čierna mazľavina zvaná ropa.

Prakticky od narodenia počúvam reči o tom, ako sa minie pitná voda, že bude drahšia ako benzín, že nám ju všetku skúpia imperialisti, a pod. No stále nič. Nepočul som, že by u nás davy umierali na dehydratáciu. Napriek rastu priemyslu a technologickému pokroku (alebo žeby práve vďaka nemu?) podiel zalesnenej plochy na Slovensku rastie. Pozrite si správy o stave životného prostredia za posledné dekády a zistíte, že i napriek hospodárskemu rastu sa kvalita životného prostredia na Slovenku zlepšuje. Emisie znečisťujúcich látok, amoniaku, organických látok, ozónu - klesajú. Nastal výrazný pokles vypúšťania odpadových vôd a tiež sa znížilo ich znečistenie. Kvalita pitnej vody dlhodobo vykazuje vysokú úroveň. Stavy zveriny rastú.

Všetky katastrofické scenáre majú konzumný charakter. Predpokladajú, že zdroje sú statické, dané a nemenné, zatiaľ čo spotreba rastie. Je to na prvý pohľad jednoduché - z jedného kurčaťa sa naje určitý počet ľudí. Ak bude ľudí viac, tí ďalší budú hladovať. Takéto myslenie však chápe človeka ako čistého konzumenta - spotrebič. Človek je však (resp. mal by byť) tvor tvorivý. Nie len jesť a konzumovať, ale aj tvoriť, prinášať hodnoty. Jednoducho povedané, viac ľudí neznamená, že sa minú kurčatá a vajcia. Viac ľudí znamená viac kurčiat a vajec.

Napriek celosvetovému rastu populácie percentuálny podiel chudoby v skutočnosti klesá. Dnes chudoba v Ázii vďaka silnému hospodárskemu rastu ustupuje rýchlejšie ako kdekoľvek inde vo svete. Od polovice 70. rokov sa podiel ľudí žijúcich vo východnej Ázii v úplnej chudobe znížil zo 60 na 20 percent. Problémom ostávajú zväčšujúce sa rozdiely medzi chudobnými a bohatými.

Ďalšou spoločnou črtou enviro a eko hnutí je hľadanie vinníka, na ktorého môžeme ukázať prstom. Smola, sme to my - bieli ľudia západnej civilizácie. Za všetko môže vždy ten najúspešnejší, v tomto prípade USA. Biely muž je považovaný za pôvodcu všetkého zla vo svete. Vzorom sa stávajú primitívne kmene a ich šamani pod vplyvom halucinogénov. Vládne presvedčenie, že indiáni a iné domorodé kmene žili v súlade s prírodou, a ak budeme žiť ako oni, vyriešime všetky problémy spôsobené nenásytnou západnou civilizáciou. Ako je možné, že pár indiánskych náčelníkov na internete zahrkoce čosi o Mayskom kalendári, konci sveta, celosvetovom prebudení, duchovnej premene a západná civilizácia sa ide zblázniť?

Slovenský antropológ, ktorý skúmal amazonských indiánov vraví, že my máme všetko a nie sme šťastný. To je pravda. Peniaze a majetok nerobia človeka šťastným. Pred hromadením majetku varuje Biblia: „Potom si poviem duši: Duša, máš dosť všetkého na mnoho rokov; odpočívaj, jedz, pi, veseľ sa! Ale Boh mu riekol: Blázon, tejto noci požiadajú tvoj život od teba; a čo si pripravil, komu to zostane? Tak bude s tým, kto si zhromažďuje poklady, a nie je bohatý v Bohu." (Lk 12, 19-21).

Indián žije zo dňa na deň a nič nevlastní, a vraj je šťastný. Nuž, aj u nás ľudia žijú v rómskych osadách zo dňa na deň, nič nemajú, mnohí napriek tomu sú naozaj veselí a spokojní. (Len omamné látky sú u nás trochu iné J J J). O indiánoch antropológ ďalej hovorí, že u nich žena stále rodí, tak ako iné živočíchy, že porodí aj desať pätnásť detí (... kde sa stratil dôraz na rodovú rovnosť?), hoci prežije len päť. A tak je to vraj správne, že sa tým prirodzene čistí genofond. To len my sa na to zle pozeráme, lebo si myslíme, že slabším treba pomáhať a zachraňovať ich. Ani keby som počul Mengeleho: človek je výtvorom evolúcie, kde vyhráva silnejší („vyššia rasa") na základe prirodzeného výberu. „Liečenie" v podaní prírodných kmeňov je o podávaní halucinogénov a vyvolávaní tranzu. Znudený západniar o tom číta vo svojom i-pode na androide so zatajeným dychom a túži aj on po „duchovne" (...a potom si otvorí orosené pivo z chladničkyJ)

Hoci som čítal Winnettou-a, o amerických indiánoch som počul aj iné veci. Kmene boli medzi sebou v neustálej vojne. To, či má muž na to, aby sa stal náčelníkom, sa dokazovalo množstvom skalpov príslušníkov susedného kmeňa. Podnikali neustále lúpežné nájazdy za korisťou. Mužov do zajatia nebrali vôbec; zabíjali ich počas boja, alebo hneď po jeho skončení. Ženy a deti brali do otroctva. Bežné boli rituálne ľudské obete. A to všetko pred príchodom bledých tvárí. Aztékovia si vo vojnových ťaženiach podmanili mnohé kmene, žili kastovým spôsobom života. Nižšie stáli nevoľníci viazaní na pôdu, z ktorej odvádzali časť úrody. Do otroctva upadali za trest samotní Aztékovia, vojnových zajatcov čakal osud rituálnych obetí. Každý aztécky bôžik si žiadal ľudský život. Tlaloc, zodpovedný za úrodu a dážď, dostával za obeť utopené deti. Keďže tichá smrť sa mohla zdať Tlalocovi nemilá, obete najprv mučili, vytrhávali im nechty alebo pichali pod ne triesky. Až nárek mordovaného dieťa zaručoval dážď, ktorého intenzívnosť bola úmerná plaču malej obete. Vrcholným bodom slávnosti sviatku Xipe Toteka, patróna rastlinstva, bola zase postupná rituálna vražda, ktorú začínali prebodnutím obetí šípmi tak, aby ich vytekajúca krv vsiakla do zeme ako voda. Až potom z krvácajúceho položivého tela sťahovali kožu. Aj populárni Mayovia dávali bohom ľudské obety. Počas niektorých ceremónii kňaz rozrezával brucho žijúceho človeka a vyvliekal vnútornosti.

Environmentálny mýtus hovorí, že indiáni nikdy nebrali z prírody viac ako potrebujú a že do nej nezasahovali. Súčasné archeologické výskumy však vravia čosi iné. Pred viac ako desaťtisíc rokmi v čase príchodu človeka do Ameriky, vraj veľmi rýchlo vyhynulo 73% veľkých severoamerických cicavcov. Väčšina severu Ameriky v skutočnosti nebola zalesnená ani v minulosti, keďže indiáni bez akýchkoľvek výčitiek povytínali takmer každý kúsok východného pobrežia. Skrátka, indiáni boli rovnako pažraví a nenásytní, ako my. Takí sme my - ľudia. Ježiš o tom hovorí, že „...z vnútra, z ľudského srdca vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy..." (Mk 7, 21-23). Nadšenci rôznych eko hnutí sa často pokúšajú o návrat k prírode a vytvoriť komunitu kdesi v lese či na lúke. Bez elektriny, bez peňazí, bez auta a inej technologickej nákazy. Spásu v tom nenašli a komunity narazili na ťažkosti a medziľudské vzťahy. Rovnako ako ja, čo som prišiel o ilúzie o záchrane sveta pomocou obnoviteľných zdrojov, úspor energie či vynálezu super perpetuum mobile. Spasenie je inde.

Igor Iliaš

Igor Iliaš

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Kresťan, inžinier, otec... pracujem v oblasti tepelnej energetiky. Zoznam autorových rubrík:  EnergiaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu