Moja cesta do hlavného mesta sa ničím nelíšila od tisícov rovesníkov, ktorí sem prišli študovať, neskôr si tu našli podnájom, partnerov / partnerky a prácu. Každý druhý či tretí víkend a na sviatky domov. Hoci tu mnohí takto žijú aj vyše desaťročie po škole , žiadny z nich o sebe ešte neprehlásil, že je Bratislavčan. Skôr sa vyskytujú negatívne reakcie typu „veľká dedina“ a iné štandardné klišé. Pri otázkach o budúcnosti väčšina rovesníkov videla svoje cesty ďalej smerom na Prahu, Londýn, New York...
Priznávam, po ekonomickej stránke je život v Bratislave lepší. Hoci... Dnes pracujem na strednom Slovensku, mám síce o sto eur nižší plat, ale byt sme kúpili o polovicu lacnejšie. Teda aj splátky hypotéky sa pohybujú kdesi inde. Lekára, úrady, banku mám v dosahu 20 minút, čo sa o vybavovačkách v Bratislave povedať nedá. Za rodinou na sviatky nemusím cestovať stovky kilometrov a stáť v piatok poobede a v nedeľu večer v zápchach.
Rozmýšľam, čo núti tisíce ľudí vstávať skoro ráno, aby predišli zápche cestou do mesta, drieť do neskorého večera, aby mohli po práci sadnúť do auta a opäť dve hodiny stáť v zápche kým sa dostanú na predmestie Bratislavy k svojmu vysnívanému domčeku. Stojí to za tú kávu na záhrade cez víkend? Stojí to za to pomaly celoživotné splácanie hypotéky? Ako dlho bude trvať idyla, kým začnú vadiť susedove stavebné aktivity, či na mojom pozemku zaparkované auto?
Samozrejme, každý Slovák si zafrfle, ale ostane si pekne na tom svojom. Či to stojí za to, neviem, ale začínam tušiť, prečo to tak je. Utekáme pred vlastnou rodinou. V cudzom meste Vám nepríde svokra usporiadať chod domácnosti podľa jej predstáv. K rodičom idete na víkend, to ešte vydržíte, ale kedykoľvek môžete odísť, resp. nabudúce vôbec neprísť. Je to smutné, ale je to tak. Nejde o viac kultúrnych príležitostí vo veľkom meste - väčšinou aj tak ostávame doma pred televízorom, nejde ani o vyšší plast, to sa vykompenzuje vysokými životnými nákladmi v hlavnom meste. Ide o azyl. Doma sme nenašli uznanie, tak ho hľadáme inde. Žijeme „slobodne“, robíme si čo chceme a s kým chceme a nikto sa do toho nestará. Ibaže sa to celé začína opakovať. Naše vzťahy sa rozpadávajú, nevieme spolu vydržať, a ktovie, či by to deti, ktoré sme kvôli zábave, sebarealizácii a kariére ešte nestihli mať, s nami vydržali...